Odjakživa som mala rada pohyb, tanec, bavilo ma ešte na ZŠ skákať cez kozu a robiť stojky. Ale u nás na dedine veľa takýchto pohybových možností/krúžkov nebolo. Už vtedy som však rada sledovala s tatinom gymnastiku a s babičkou tanečné súťaže. Pár rokov dozadu som chodievala na jógu, pri ktorej ma bavilo to, že cvičím s vlastnou váhou a učím sa správne dýchať. To už som registrovala aj to, že existuje pole dance. Vyzeralo to krásne, také spojenie tanca a gymnastiky. Ale dostala som sa k nemu až po pár ďalších rokoch, keď ma na skúšobnú hodinu do KT´studio zavolala kamoška. A odvtedy ma to drží a nechce pustiť 🙂 A v živote by som nepovedala, že zdvihnem zadok nad hlavu. A zdvihnem! 🙂 To, čo som kedysi robila bez problémov ako dieťa na ihrisku na preliezkach, spravím teraz ešte lepšie a sú to aj omnoho zložitejšie kúsky. Baví ma, keď robím pokroky, a keď vidím, že aj telo sa stáva pružnejším a už vidieť aj nejaké tie svaly. A myslím, že to baví aj našu trénerku, ktorá sa teší s nami, keď sa nám niečo nové podarí 🙂 Z úspechov je obojstranná radosť, a to je pre mňa najlepšia motivácia.

….Vždy sa mi to veľmi páčilo aj keď to veľa ľudí odsudzuje ešte stále pre mňa je to veľká výzva. Je to neskutočne ťažký šport. Dlho som hľadala kamošku, s ktorou by som začala, nakoniec som jednu ukecala, dali sme skúšobnú hodinu – odvtedy makáme 🙂 Všetko čo vyzerá v poledance ľahko je inak vždy hrozne ťažké 🙂 Spoznala som nové baby, s ktorými trénujeme. Vždy sa veľmi nasmeje pri skúšaní nových vecí a je pekne vidieť, že aj ja, čo som sa ešte nie tak dávno neudržala na tyči, urobím nejaký ten cvik. Jasné, že by sa to nedalo bez bohovskej trenérky, ktorá je naozaj neskutočná, pre ktorú slová „nedá sa“ neexistujú a pri ktorej jej energia a nálada vždy prejde aj na nás.